Vidiecka zástavba, ktorá by si zaslúžila označenie národná kultúrna pamiatka

Každý, kto zazrie vidiecke domy v Omastinej, krúti hlavou nad skutočnosťou, že domčeky už dávno nie sú kultúrnou pamiatkou, hoci by si to zaslúžili.Bohužiaľ, skutočnosť je iná. Pri pohľade na domčeky v Omastinej treba použiť trocha fantázie a pripomenú vám zmenšeninu mestečka. Táto dedinka sa nachádza v Uhroveckej doline neďaleko Bánoviec nad Bebravou a spomínaná zástavba je umiestnená na konci asfalovej cesty. Dnes sú z nej obyčajné ruiny, nič viac.

Nijaké pamiatkové zóny a nevyhovujúci technický stav budov
Podľa slov riaditeľky Krajského pamiatkového úradu v Trenčíne je tento stav spôsobený skutočnosťou, že v obci sa nenachádza pamiatková zóna, nie ju tu vyhlásené pamiatkové územie či rezervácia ľudovej architektúry a neevidujú tu žiadnu kultúrnu pamiatku. Aj keď sa v minulosti snažili o to, aby v dedinke bola vyhlásená pamiatková zóna, aby následne mohli byť stavby vyhlásené za národné kultúrne pamiatky. Všetky úkony, ktoré sú s týmito procesmi spojené, musia prebehnúť v správnom konaní a pri ňom je bezpodmienečne nutné, aby boli usporiadané majetkovo-právne vzťahy, a čo sa týka samotných objektov, tie musia spĺňať podmienku vyhovujúceho stavebno-technického stavu, no bohužiaľ, mnohé z tých v Omastinej už dlhé roky chátrajú a sú v dezolátnom stave.

Život v jednej miestnosti
V tomto kúsku Slovenska však bývalo rušno, o to viac je bolestivejšie, že mnohé pozemky, na ktorých budovy stoja, sú nevysporiadané a osud domov bude pravdepodobne čoskoro jasný, keďže sa rozpadávajú. Dedina je v písomných zmienkach prvýkrát spomenutá v roku 1389 a v tom čase sa volala Lehota. Dnešná ľudová architektúra stojí na základoch z 19.storočia, no nájdu sa medzi nimi domčeky s jadrom ešte z 18.storočia. Hovoríme o takzvanej radovej potočnej dedine. Celý život rodiny sa odohrával v jednej izbe, ktorá bola na prízemí a povala každého domu slúžila na uskladnenie dreva, či prípadné prenocovanie mládencov.

Omastiná nie je jediná
Výpočet podobných prípadov chátrajúcich domov či iných objektov by bol dlhý a smutný zároveň, pretože nám pripomína náš nezáujem o kultúrne dedičstvo našich dedov a pradedov, ktoré oni budovali a zveľaďovali pre svojich potomkov a ďalšie generácie s vierou v ich pokračovanie a zveľaďovanie.